Je už celkom bežné, že sa študenti prostredníctvom vysokoškolských programov ako napríklad Erazmus Plus dostanú do zahraničia a skúsia si tak študentský život mimo Slovenska. Vo väčšine prípadov ide o európske krajiny, ale v tomto diely seriálu určite nič také nečakaj. Zaletíme si o čosi ďalej, konkrétne do Limy, Peru, kde Nika Luhová strávila nezabudnuteľný semester spolu s priateľom Marekom Ovečkom.
Ahoj Nik. Ako sa ti to podarilo dostať do Peru a prečo práve táto krajina?
Peru bola jedna z mnohých krajín, ktoré moja škola na výmenný pobyt ponúkala. Nebol to typický erazmus, pretože to nefinancovala krajina, ale moja škola (VŠE v Prahe). Chcela som študovať po španielsky, lebo tento jazyk študujem a chcela som sa v ňom zdokonaliť. V Španielsku som už bola, takže voľba padla na Latinskú Ameriku.
Mnohé reakcie na tvoje rozhodnutie odísť tak ďaleko neboli veľmi pozitívne. Známi ti kládli otázky či sa nebojíš ísť do takej krajiny, pretože tu považujeme Peru za krajinu s vysokou mierou kriminality. Ako si to vnímala? Cítila si sa niekedy ohrozene?
Nikdy som nemala priamy pocit ohrozenia alebo nebezpečia, ale skôr som vždy myslela na to, ako sa mám správať, aby som sa do takej situácie nedostala. Pýtala som sa ľudí, ktorí tam boli predo mnou, na čo si mám dávať pozor a či sa im nejaká nepríjemná situácia tohto typu neprihodila. Drobné krádeže na ulici sú tam úplne bežné, ale ak človek na seba nepúta pozornosť a nechodí vo výrazne drahých veciach a snaží sa nevyčnievať z davu, tak je to v pohode. Skôr je to asi náš predsudok, že je to nebezpečná krajina. Mne sa žiadna taká nepríjemnosť nestala a na ulici som sa cítila takisto ako v Prahe (Nika tam momentálne ukončuje svoje štúdium).
Čo bola pre teba najväčšia zmena, na ktorú si si musela zvykať po príchode?
To, že neexistuje žiadny poriadok v doprave. V Peru nemajú žiadne linky s oficiálnym časom a zastávkami. Človek musí vedieť, ako vyzerá to, kde chce vystúpiť, aby mohol zakričať na šoféra, že má zastaviť, lebo žiadna zastávka a jej meno už vôbec neexistuje. Do školy som napríklad chodila dodávkou, do ktorej by sme u nás bezpečne a pohodlne usadili osem ľudí. My sme ale často chodievali natlačení pokojne osemnásti, krížom-krážom poprekladaní jeden cez druhého a vzájomne sme si pomáhali. Tých, čo stáli a nemali sa kde držať, držali tí čo sedeli 😀 A to musím podotknúť, že šoféri nejazdili zvlášť ohľaduplne…navyše žiadna dodávka, v ktorej som sa za pol roka viezla nemala funkčný tachometer a klimatizáciu zastupovali diery v podlahe, cez ktoré bola vidieť cesta 😀
Aspoň ťa troška adrenalínu po ceste do školy poriadne prebrala 🙂 Ako vyzerala taká vysoká škola? Ako by si ju porovnala so slovenskou?
Škola, na ktorú som v Lime chodila bola najdrahšia a najlepšia škola v Peru. Študenti, ktorí ju navštevovali boli deti ministrov a funkcionárov z bohatej spoločenskej vrstvy. Tým pádom aj škola bola adekvátne vybavená. V Peru by človek čakal nejakú dieru, ale vyzeralo to tam určite lepšie ako na nejakej priemernej škole u nás. Učili nás najmä ľudia z praxe, ktorí vyučovali to, čomu sa mimo školy aktívne venujú, mnohí študovali na prestížnych školách ako Harvard a pracovali v úspešných spoločnostiach, takže vedeli o čom rozprávajú. Výučba bola oveľa viac praktická ako teoretická, čo si myslím, že u nás doma chýba.
Peru je, čo sa týka gastronómie, od Slovenska úplne odlišné. Ako si sa stravovala a aké špeciality si vyskúšala?
Stravovala som sa väčšinou v škole alebo v pouličných reštauráciách, čo boli otvorené len na obedové menu. Peruánci veľa vo svojej strave využívajú strukoviny a jedia veľa kuraťa. Jasné, že kombinujú veci, ktoré by sme tu nikdy neskombinovali, napríklad mäso s ryžou, na ktorom je hodené volské oko a je v tom usmažený banán 😀 Špeciality ale majú z rýb a morských plodov, tie patrili medzi najlepšie veci, čo som ochutnala. Tradičné peruánske jedlo, ktoré v minulosti vyhralo titul najlepšieho jedla na svet- „Ceviche“ (čítaj seviče)-surová ryba nakrájaná na kusy, vymarinovaná v litroch limetovej šťavy a posypaná čili, bolo moje obľúbené. Na prvý krát síce nič moc, tá textúra slizkej ryby na jazyku je dosť divný pocit, ale čím viac to skúšate, tým viac sa do tohto jedlo zamilujete. Ďalšou špecialitou je aj smažené morské prasa. Chce to trochu odvahy vyskúšať, keďže na Slovensku ho máme doma ako domáceho miláčika. Chutí ako niečo medzi kuraťom a zajacom a má to tak málo mäsa, že by ich človek potreboval zjesť aspoň šesť, aby sa najedol 😀 Nehovoriac o množstve ovocia a zeleniny, o ktorých som nemala ani poňatia, čo to je, a na trhu sa na nás babky celkom smiali, keď sme sa spýtali, ako sa je napríklad taká graviola alebo opuncia, ktorej plody sú moje naozaj favourite. Keď si v reštaurácii vypýtate džús, nikdy vám neotvoria krabicu sladkej žbrndy z koncentrátov, ale peruánska tetuška očistí mangá, opunciu, prihodí jahody a mango a už máte skvelú dobrotu, na ktorú si človek veľmi ľahko zvykne. Výborný bol takisto čaj z listov koky.
Okrem školy, v Marekovom prípade práce, ste takisto mali možnosť cestovať a navštíviť zaujímavé miesta. Povieš nám, kde ste všade boli a ktorý cestovateľský zážitok ti utkvel najviac v pamäti?
Precestovali sme kus Peru, kus Ekvádoru a časť Brazílie. Určite stojí za to ísť pozrieť sa kamkoľvek. Medzi najkrajšie miesta jednoznačne patrí Machu Picchu. To môže človek vidieť aj na 1000 fotkách, ale keď to vidí na vlastné oči, aj tak ho to neskutočne ohúri. Každé miesto malo svoje atmosféru, väčšinou koloniálna architektúra, ale aj staré stavby dávnych civilizácii dodávajú týmto destináciám krásne čaro. Silný zážitok bolo aj plávanie s tuleňmi v Tichom oceáne. Bolo síce celkom strašidelné vyskočiť z malej loďky medzi stovky obrovských smradľavých tuleňov do 100m hlbokej vody, ale zážitok z toho je určite neopakovateľný a nenapodobiteľný v našich zemepisných šírkach. Krásna bola aj oslava Veľkej Noci v mestečku Ayacucho, kde dodnes vyrábajú kvetinové obrazce na zemi, ktoré potom veľkonočný sprievod udupe a beh býkov cez mesto bol tiež celkom adrenalín.
Vy ste sa v Peru pohybovali v civilizovanom svete, avšak väčšinu obyvateľstva trápi veľká chudoba. Aký život žijú títo ľudia? Prišli ste niekedy s nimi do kontaktu?
Lima je 8 miliónové mesto, kde sa človek stretne so všetkými vrstvami obyvateľstva. My sme bývali v lepšej štvrti s normálnymi obchodmi a drahými nákupnými centrami. Do kontaktu sme s nimi až tak často neprichádzali, i keď väčšinou vodiči a obsluha dopravných prostriedkov boli ľudia práve z tejto vrstvy. Určite to majú veľmi ťažké, peniaze nemajú takmer žiadne a detí veľa. Je pre nich úplne nepredstaviteľné kúpiť balík 20 plienok alebo veľký šampón na jeden krát. V chudobných štvrtiach sa plienky predávajú po jednom kuse a šampóny na jedno umytie. Napriek tomu sú ľudia šťastní, nevyzerajú nervózne, sú ochotní pomôcť a za svoju situáciu nehádžu vinu na nikoho iného, ale snažia sa ju riešiť najlepšie ako vedia. V Peru neexistuje žiadny systém podpory v nezamestnanosti, a tak sa musí starať každý sám o seba. Ľudia nie sú leniví a stáva sa, že sa z ľudia z najnižšej vrstvy prepracujú vysoko a zaistia tak lepší život celej rodine. Za veľkú hodnotu považujú práve rodinu, ktorá je vždy na prvom mieste.
Peruánci sú na prvý pohľad odlišní od európanov, takže asi hneď všetci vedeli, že nie ste domáci. Ako sa k vám správali domorodci?
V Peru si bolo treba zvyknúť na to, že ľudia sú tmavej pleti a dosť malej výšky, nie raz sa stalo, že sme stretli takú malú babku, že by ju nebol problém preskočiť. Ja by som ešte možno celkom zapadla do vyššej vrstvy (tí boli belší aj vyšší), ale Marek bol príliš vysoký. Často k nemu chodili malé deti a kývali na neho zdola alebo na nás ukazovali a chceli sa prihovoriť. Keď sme boli sledovať oslavy Veľkej noci, na ulici bolo veľmi veľa ľudí, najviac domorodcov, a môj priateľ Marek, ktorý je vysoký a blond zrazu začal kričať: „Pomoooc, neviem, čo títo odomňa chcú!“ A ja pozriem a jedna peruánska rodinka mu strkala malé bábo do rúk aby sa s ním odfotil. On teda zapózoval, potom rodinka bábo vymenila za trošku väčšie a ešte jedného chlapca, poďakovala a s úsmevom odišla. Boli sme v celkom v príjemnom šoku.
Odporučila by si aj iným študentom zažiť niečo podobné? V čom ťa to posunulo ďalej?
Každému, nie len študentom, odporúčam ísť sa pozrieť niekde inde. Človek získa iný pohľad na svet a zistí, že nemusí všetko fungovať len podľa pravidiel, ktoré už dobre pozná a príde na to, že sa dá žiť aj inak. Vždy som si vážila to, čo doma mám, ale po návšteve krajiny ako je Peru si viem predstaviť, aké to je nemať to. Chudoba je tam veľmi reálna záležitosť a v našich podmienkach mi teraz príde celkom hlúpe sťažovať sa na čokoľvek. Určite sú aj krajiny, kde sa majú lepšie, ale väčšina je asi tých horších. Po tom, čo som videla, som rada, že som sa narodila na Slovensku, ďakujem za svoje zázemie a vážim si všetky vymoženosti, ktoré tu máme, aj keď ich často krát za vymoženosti nepovažujeme.
Posledná otázka, čo by si priniesla z Peru na Slovensko a opačne?
Z Peru by som priniesla tradičné trhy, na ktorých sa dalo kúpiť úplne všetko, ale zvlášť unikátne ovocie. Pochybujem, že sa človek dokáže prejesť šťavnatého manga, obrovských granátových jabĺk a iného ovocia, ktorého menami vás ani nechcem zaťažovať. To mi chýba asi najviac. Tiež by sme sa tu mohli poučiť z medziľudských vzťahov. Aj keď v Peru majú problém prežiť zo dňa na deň, svoju zlosť si nevylievajú na iných.
Zo Slovenska mi chýbala samozrejme rodina, tá chýba vždy… a trošku lepšia organizácia všeobecne všetkého 😀
Ďakujem krásne za rozhovor! Ak ťa toto interview zaujalo a chcel by si vedieť viac, môžeš si prečítať Nikin a Marekov blog.
Tak čo, skúsime trošku zapracovať na našich medziľudských vzťahoch? 🙂
Ak sa vám páčil môj článok z rubriky Seničania v zahraničí a neprečítali ste si moje predošlé. Môžete tak urobiť nižšie.
Seničania v zahraničí #4 “Všetko dávalo ďaleko väčší zmysel”- Karol Kovačič a jeho stáž v USA
