Seničania v zahraničí #3 „Skoro som sa vieš čo, keď okolo mňa preplávala plutva.“ -Ivan Štefek a jeho pobyt Austrálii

Leto je už dávno za nami, prišli chladné dni a s nimi aj pochmúrnejšia nálada, únava či stres. Senica Plus na vás myslí, a preto vám v tretej časťi seriálu Seničania v zahraničí ponúka príjemné osvieženie v podobe interview s Ivanom Štefkom, ktorý strávil nezabudnuteľného pol roka v Austrálii. 

Na začiatok nám prezraď, čo ťa viedlo k rozhodnutiu zbaliť kufre a ísť do Austrálie?

Tak asi ako každý študent som chcel cez školu vycestovať niekam do zahraničia. Keď som si ale spočítal moje známky, v rámci školy mi vyšiel pobyt len niekde v Európe. Tak som zašiel do agentúry s tým, že hľadám anglicky hovoriacu krajinu, kde sa dá pracovať. V agentúre mi navrhli Nórsko, Švédsko, Anglicko, tak som im povedal, že kvôli tomu som za nimi nešiel, to si radšej napečiem buchty a pôjdem sám, že by som chcel Nový Zéland, Havaj alebo niečo podobné. Tak sme nakoniec dospeli k Austrálii a študentským vízam, tzn. že máš 20 hodín do týždňa školu a 20 hodín máš pracovné víza, takže môžeš zarobiť aj nejakú tú korunku.

S vízami je to v Austrálii celkom komplikované a nie vždy sa ich podarí vybaviť. Čo to všetko zahŕňa?

Nie je to úplne jednoduché, musíš mať vcelku dosť peňazí. Napríklad na každý mesiac strávený v Austrálii potrebuješ doloženie, že máš na účte (tvojom alebo niekoho z rodiny) zhruba 1500 AUD. Ďalej jazykovú školu, ktorú som navštevoval som musel mať dopredu zaplatenú a takisto aj spiatočnú letenku. Treba vypísať milión dokumentov, napísať motivačný list na ambasádu s tým, že sľubuješ, že sa vrátiš do svojej krajiny, že tam nechceš ostať. Celý proces trvá okolo dvoch mesiacov, a to ti nakoniec víza vôbec nemusia prideliť.

Tak som rada, že ti to vyšlo, a že sa s nami môžeš podeliť o tvoje zážitky 🙂 Podľa čoho si si vybral mesto Gold Coast?

Najprv som napísal do všetkých 8 hokejových klubov či nehľadajú niekoho, kto by trénoval malých chlapcov alebo zbieral puky. Jediný klub, čo odpísal, bol z mesta Gold Coast. To mesto som nepoznal, a aj keď som nakoniec s týmto klubom nič nemal, keď som si dal toto mesto do Googlu a vyskočilo na mňa surfing, party, pláže, zábava, hneď som vedel, že tam chcem ísť. Seničan Ivan v Austrálii A naozaj to tam tak bolo? Je austrálsky životný štýl v skutočnosti taký, aký si ho predstavujeme?

Bolo, bolo. Sydney a Melbeurne sú také klasické veľkomestá, ale Gold Coast, kde som bol ja, je miesto, kam chodia domáci dovolenkovať v rámci svojej krajiny. Tam nie je žiadny priemysel, vôbec nič, iba hotely, reštaurácie, pláže, surfingové spoty. Povedal by som, že Austrália je jedna z najlepších krajín na svete, čo sa týka životného štýlu. Austrálčania vedia tvrdo pracovať, ale aj odpočívať, veci tam fungujú ako majú, všetci sú usmievaví a šťastní.

Austrália je známa aj tým, že tam žije najväčší počet jedovatých a nebezpečných živočíchov na svete. Prišiel si niekedy s takými do styku? Nebál si sa, že ťa niečo uštipne/pohryzie/udrie atd.?

To je prvá vec, čo ti doma a v škole povedia, že si máš vždy, keď sa obliekaš a obúvaš, pretrepať topánky a tričko, či tam náhodou nie je nejaký pavúčik schovaný. Inak som stretol jedného hadíka, na jednom ostrove pavúčika, čo je vraj najväčší pavúk na svete, ktorý si ešte robí vlastné siete a nežije na zemine, ale bol tak normálne jedovatý, čiže na usmrtenie by to asi nebolo 🙂 V Gold Coast už bolo pár útokov žraloka na surfistov. Keď som bol raz na surfe, tak som sa skoro vieš čo, keď okolo mňa preplávala plutva. Ale miestni z toho mali zábavu a vysvetlili mi, aký je rozdiel v štýle plávania žraloka a delfína 🙂 Jednoducho na takéto veci nemôžeš myslieť…

No to neviem či by sa mi podarilo…ja sa bojím žraloka aj v senickej plavárni 😀 Takže si sa za tú dobu naučil aj surfovať? Čo viem, tak je to veľmi ťažký šport…

Je to jeden z najnáročnejších športov, aké som skúsil. Práve keď na to ideš prvý raz, tak ťa postavia na veľkú dosku, na ktorú sa po pár pokusoch postavíš. Na tých menších a tenších je to už zložitejšie. A predstav si, že vlna je taká veľká ako ty, pár krát ťa pomelie ako v práčke, doska ťa celého dotlčie…vtedy to nie je žiadna zábava. Či som sa naučil surfovať, to je otázka. Ale hej, niečo som vedel. Len keď potom celý rok netrénuješ, tak zabudneš.

Seničan Ivan v Austrálii-surf Austrálčania patria k najväčším športovcom na svete a takisto sa tam koná známy svetový pohár v surfovaní. Mal si tú možnosť ho vidieť na vlastné oči?

Bol som na juniorských majstrovstvách sveta, bohužiaľ, svetový pohár ma o pár týždňov minul. Inak športy číslo jedna sú tam rugby, austrálsky futbal, čo je asi najdrsnejší šport, aký som kedy videl (v podstate nemá žiadne pravidlá) a cricket, ktorého zápas trvá aj niekoľko dní a pre mňa je neuveriteľne nudný.

V Austrálii žije väčší počet imigrantov ako pôvodných obyvateľov. Ako sú braní títo prisťahovalci? Vlastne preto je aj také ťažké ostať tam žiť, lebo pôvodným obyvateľom tento fakt začína prekážať, je tak?

Je tam strašne, ale strašne moc Aziatov a Brazílčanov, hlavne v tej časti, kde som bol ja. Ale v podstate sú všetci študenti. Takých, čo sa im tam podarí usadiť je veľmi málo. Buď sa musíš priženiť alebo musíš byť žiadaná osoba, špecialista na niečo a podobne.

Ešte sa vrátim k tým zvieratám, je bežné stretnúť na ulici klokana? Ako sa tam pohybuje? Ochutnal si klokanie mäso?

To bežné nie je. Musíš ísť kúsok za mesto do prírody, ale klokany sú celkom plaché. Samozrejme potom do zoo, kde sa pohybujú voľne a turisti ich kŕmia. Tam plaché nie sú, dokonca keď im nedáš najesť, urazia sa. Klokanie mäso som si kúpil a skúšal spraviť, ale keďže je to jedno z najmenej tukových mies na svete, tak som zo steaku mal žuvačku :-)Takže ideálne je ho dlho vyvariť, na nejaký guláš napríklad. Inak Austrálčania klokana moc nejedia, skôr ho nemajú radi. Povedal by som, že je tam niečo ako králik na Slovensku. Seničan Ivan v Austrálii s klokanom V Austrálii si bol od septembra do februára, takže si mal možnosť osláviť príchod nového roku medzi prvými na svete. Ako to prebiehalo?

Na Silvestra som bol v Sydney. Boli sme v jednom parku, odkiaľ je verejne prístupný a pozorovateľný ohňostroj nad Opera House a mostom a bolo tam neskutočne veľa ľudí, takže vcelku tlačenka 🙂 Ale bolo to nádherné. Seničan Ivan v Austrálii-nový rok Seničan v Austrálii-ohňostroj Spomínal si, že si prvé štyri mesiace navštevoval školu a pracoval, a ďalšie dva si cestoval. Kde si všade bol a ktoré miesto ťa najviac očarilo?

Cestoval som po hosteloch a vždy som sa pridal k nejakej skupinke. Dva-tri dni som bol v meste s nejakými ľuďmi a potom som sa posunul zase ďalej. Prešiel som od Sydney až na sever. Tam som bol potom pár dní loďou potápať sa na Veľký koralový útes. Ten ma očaril asi najviac, potom Whitsunday Island a samozrejme Sydney na nový rok (pre normálneho Austrálčana asi už dosť otrava, ale pre turistu obrovský zážitok).

Ako je na tom Austrália s cenami v porovnaní so Slovenskom?

Je to neporovnateľne drahšie, hlavne čo sa týka bývania a služieb. Napríklad izba 2×2 m s posteľou stojí na mesiac toľko, čo štvorizbový byt v Bratislave. Ale na druhú stranu platy a sociálne dávky sú tam k tomu úmerné, takže chudobu moc nepoznajú.

Ak by si mal tvoj pobyt v Austrálii zhrnúť do jednej vety, čo by si povedal, že ti dal?

Dal mi spoznanie jednej z najlepších krajín pre život, skúsenosti do života, naučil ma postarať sa o seba aj v zahraničí a kopu zábavy a zážitkov, ktoré v Senici/Prahe (kde Ivo momentálne žije) človek nezažije.

A nakoniec klasická otázka, čo ti chýbalo zo Senice v zahraničí a čo by si z Austrálie priniesol do Senice?

Chýbala mi rodina a známi, tí chýbajú vždy a všade, keď je človek odcestovaný na dlhšiu dobu. Trochu aj kultúra a história, keďže Austrália je veľmi mladá krajina a pamiatkami sa to tam moc nehemží v porovnaní so strednou Európou. A čo by som priniesol do Senice je 300 slnečných dní v roku, viac úsmevu, pohody a „klídečku“ na tvárach ľudí, v autobusoch, na ulici…aj keď to dosť asi súvisí s tým slnkom.

Ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor Ivo! Dúfam, že toto interview bude Seničanov inšpirovať šíriť medzi sebou úsmev 🙂

Sim

Podpor nás zdieľaním, ďakujeme: