Skončil si vysokú a nevieš čo ďalej? Čo takto skúsiť si život na inom kontinente? Peťke Jedinej sa naskytla príležitosť vyskúšať si Juhoafrickú republiku, konkrétne Kapské mesto. No a také niečo sa rozhodne neodmieta!
Ahoj Peti. Priblíž nám prosím ťa najskôr ako vznikol nápad odísť a ako sa ti to celé podarilo zrealizovať?
To je trošku dlhší príbeh, ale pred tým ako som odišla, som dve letá robila v Chicagu v jednom country klube.Tam som sa zoznámila s jednou babou z Juhoafrickej republiky, s ktorou sme sa skamarátili a po ukončení pobytu som išla na dovolenku k nej domov do JAR. Po skončení vysokej školy som sa ešte nechcela usadiť na Slovensku a hľadať si robotu. Táto kamarátka spolu s jej sestrou mi ponúkli, že môžem prísť do Afriky a pokojne u nich bývať. Keď som sa vrátila z dovolenky domov, začala som vybavovať všetky potrebné dokumenty, čo mi trvalo asi 9 mesiacov, dostala som víza na dva roky a v júni 2012 som vycestovala.
S akým zámerom si odchádzala? Išla si skôr za zážitkami alebo za prácou?
Nešlo mi vôbec o to, čo tam budem robiť, koľko tam zarobím. Pre zahraničných je tam ťažké zohnať si prácu, takže išlo mi o to, aby som videla. Lákalo ma na tom to, že do Juhoafrickej republiky sa len tak hocikto hocikedy nedostane, a ešte to, že to bolo Kapské mesto a že tam budem žiť s domácimi, s ktorými spoznáš krajinu úplne inak ako turista so zaplateným sprievodcom.
Ako prebiehal tvoj bežný deň?
Väčšinou som trávila čas s mojou kamarátkou a jej rodinou. Úplne bežné pre domácich je robiť BBQ, robia si ho stále. Nechystajú sa naň ako my týždeň dopredu, ale keď je pekne, tak si ho spravia zavolajú rodinu, susedov, známych cez ulicu… Takisto som chodila pomáhať do školy, čo bolo niečo ako tu gymnázium, kde robil jej brat. A samozrejme pláž, to je jasná vec. Tam chodia všetci, keď môžu a užívajú si voľno. V tom sú naozaj dobrí.
Juhoafrická republika je najvyspelejší štát na Africkom kontinente. Ako by si ju porovnala so Slovenskom?
Povedala by som, že Kapské mesto sa dá porovnávať k Európe. Je to turistami najvyhľadávanejšie mesto na svete, takže oni sa tomu aj prispôsobujú. Samozrejme sa nedajú porovnávať malé osady a mestá, kde je veľká negramotnosť. Takisto ako je JAR plná kontrastov, tak aj v Kapskom meste sú štvrte, kde dospelí ľudia nevedia čítať, písať, ale snažia sa aby každé dieťa chodilo do školy a tá úroveň tam stúpa. Čo sa týka peňazí, tak minimálna mzda je porovnateľná so slovenskou.
Čo sa týka obyvateľstva, je to krajina mnohých národností, náboženstiev a etnických skupín. Ešte pred rokom 1994 tam žili ľudia v apartheide, teda rasovo oddelení a tieto štvrte sú aj teraz v podstate takto delené. Ako si vnímala vzťahy medzi ľuďmi odlišných rás? Cítila si z nich možno ešte nejaké napätie? Ako prijali domáci teba?
Ja som to sama nepociťovala, ale asi to bolo kvôli tomu, že som tam nežila odmalička a nezažila samotný vývoj tejto spoločenskej situácie. Obyvateľstvo sa delilo na čierne, biele a zmiešané – colored. Ale počula som o tom. Mojej kamarátky brat bol zmiešaný a stala sa situácia v práci, kedy jedna učiteľka niečo zabudla v škole a on a ostatní „zmiešaní“ kolegovia reagovali na to tak, že keby sa to stane im, tak ich určite čaká nejaký postih. Takže oni to asi stále nejako pociťujú a riešia. Samozrejme bieli im to nedávajú očividne najavo, ale myslím, že niečo tam medzi nimi určite je. Ku mne sa všetci správali milo a ohľaduplne, celkovo tam panovala veľmi pozitívna energia a cítila som sa tam naozaj príjemne. Ľudia sú tam priateľskí a prívetiví, všetci sa zdravia a keď si po ulici niekto spieva, tak sa k nemu pokojne pridajú.
Juhoafrická republika je považovaná mnohými štatistikami za štát s najväčšou kriminalitou. Cítila si sa niekedy v nebezpečí?
Celú dobu ma vlastne sprevádzala rodina tejto kamarátky, a tí mi hneď na začiatku hovorili, že do niektorých častí ma ani nezoberú a nech tam ani mňa nikdy nenapadne ísť. Návšteva týchto častí sa rovná minimálne lúpeži alebo smrti. Kamarátkin strýko mi povedal, že keď tam pôjdem, nie len to, že ma zabijú, ale že už nikdy zo mňa nenájdu ani jeden orgán. Takisto najlepšie je pohybovať sa autom, keďže bezpečnosť verejnej dopravy je diskutabilná, najmä keď chcete cestovať ďalej. Nie je to ako tu, že si hocikedy zmyslíme, že ideme napríklad do Bratislavy vlakom alebo autobusom. Takže som bola dosť viazaná na rodinu, ktorá ma vozila autom, aj keď, v tomto som bola som asi odvážnejšia ako domáci haha.
Aké miesta si navštívila? Bola si sa pozrieť aj mimo Kapského mesta, napríklad do opustených civilizácii a pod.?
Čo sa týka Kapského mesta, tak samozrejme Stolová hora, ktorá bola v roku 2011 zapísaná do 7 divov sveta. Nachádza sa v strede mesta a domáci ju považujú za niečo ako prírodný chrám. Jednoducho, tam keď nejdete, akoby ste v Kapskom meste ani neboli. Bola som na Myse nádeje či na Strelkovom myse, čo je najjužnejšie miesto Afriky a zároveň tvorí pomyselnú hranicu medzi Atlantickým a Indickým oceánom. Po ceste sme sa stavili v mestečku Heranus, ktoré ponúka najlepšie pozorovanie veľrýb z brehu mora na svete. Môžem to podľa vlastnej skúsenosti potvrdiť, keď sme obedovali v nábrežnej reštaurácii, našu pozornosť upútalo zopár vyskakujúcich veľrýb…taký normálny obrázok pri obede. Inak som sa pozrieť medzi domorodé kmene mimo civilizáciu nebola, no plánujem sa tam kvôli tomu určite vrátiť.
Veľryby však neboli jediné morské tvory s ktorými si mala tú česť, ale dokonca si sa odhodlala na potápanie so žralokmi. Ako by si opísala tento zážitok? Nebála si sa vstúpiť do tej hrôzostrašnej klietky?
Tento nápad vznikol, keď som vymýšľala program pre kamaráta Peťa, ktorý ma prišiel navštíviť. Chcela som, aby si Juhoafrickú republiku naozaj užil a potápanie so žralokmi znelo ako skvelé okorenenie. Nasadli sme na loď na Tuleňom ostrove – pod Tulením ostrovom si predstavujte zopár obrovských skál vyčnievajúcich z mora a na nich tulenia hlava na tulenej hlave, zhruba 50 000 tuleňov. Pre žralokov je to lákadlo, preto sa tam v takom hojnom počte združujú. Do klietky sme išli po troch a či som sa bála? Ani nie, skôr som bola plná očakávania a vzrušenia. Dýchacie masky sme nemali, s hlavami nad vodou sme čakali na signál od posádky, že máme zadržať dych a ísť pod hladinu, keď sa títo obávaní, no krásni predátori blížili. Plávali asi 10 cm odomňa. Jeden žralok sa dokonca dotkol hlavou klietky, ako sme sa jej držali, tak sme sa jej aj veľmi rýchlo pustili 😀 Neuveriteľné, úžasné, neopísateľné, dych vyrážajúce…to človek jednoducho musí zažiť!
Čo hovoríš na juhoafrickú kuchyňu?
Jedlo mi veľmi chutilo. Typickým pre JAR je varenie v jednom hrnci, čo sa u nás snáď nikdy nestáva, no tam je to bežné. Všetko sa nahádže do jedného hrnca- mäso, ryža a hotovo. Čo som si ale naozaj užívala bola čerstvosť. Keď som išla do reštaurácie a objednala si sushi, bola som si istá, že ryba bola vylovená deň pred tým. Raz som ochutnala čerstvo uloveného na surovo pripraveného tuniaka, to bola naozaj pochúťka. Tá čerstvosť mi na Slovensku dosť chýba…
Je niečo, na čo si si musela v JAR dlhšie zvykať?
Jedna vec, a tou je pranie, ktoré sa riadi podľa počasia. V domácnostiach nemajú zavedený plyn, niektoré však majú krb. Nanešťastie byt, v ktorom som bývala nemal ani ten. Cez zimu je tam dosť vlhko a keď nesvieti slnko, bielizeň ťažko schne. Takže nemôžete prať vtedy, keď potrebujete, ale vtedy, keď svieti slnko. Treba vystihnúť deň, keď šatstvo môže v pohode schnúť na balkóne.
Čo by si priniesla z JAR domov a máme na Slovensku niečo, čo chýba v JAR?
Priniesla by som pozitívnu energiu! Mám pocit, že na Slovensku si ľudia nedokážu vážiť to, čo majú. Napriek tomu, že v JAR žije mnoho ľudí v ťažkých podmienkach, nikdy si nesťažujú a nikdy sa na vás neocapia. Myslím, že tu riešime často krát úplné banality. A či máme nejakú výhodu? Žiadnu. Povedať, že peniaze, je hlúposť, pretože aj napriek tomu, že ich tam ľudia toľko nemajú, dokážu byť šťastní a užívať si život omnoho viac, ako my tu.
Ďakujem krásne Peti a možno zase niekedy v pokračovaní o tvojom ďalšom dobrodružstve 🙂
————————————————————
Seničania v zahraničí #6 „Platia tu pravidlá džunge“ – Martin Mach a jeho život v Indonézii
Seničania v zahraničí #4 “Všetko dávalo ďaleko väčší zmysel”- Karol Kovačič a jeho stáž v USA
